Kultúra v minulosti

Dôležitou úlohou v kultúrnom živote obce stále zohrával folklór a ľudová hudba. Kultúra dedinského ľudu sa najvýraznejšie prejavovala v piesňach. Piesne boli o „stave vecí“, ale tiež odkazom tým, čo prídu. Tanečné zábavy „muziky“ boli v dávnych časoch výbuchom veselia po týždňoch lopotenia a odriekania. Povolenia na zábavy dávali žandári. Organizátor sa musel zaviazať, že ručí za poriadok. Ak došlo k bitke, čo bolo takmer pravidelne, musel sa zaviazať, že zaplatí 3 až 5 zlatiek.

„Nezastupiteľnú úlohu v medzivojnových časoch vo výchove obyvateľstva a šírení osvety zohralo miestne ochotnícke divadlo. Sledovať to, čo sa odohrávalo na malom zhlobenom javisku, pred kulisami, zhotovenými samými hercami, to bol sviatok... Hovorilo sa o ňom pred a ešte dlho po predstavení.

Divadelné predstavenie pôsobí na prítomných divákov bezprostredne. Diváci sa stotožňujú s predstavovanými postavami, sú pre nich vzormi v dobrom a zavrhnutím v zlom zmysle. Je to pôsobenie najúčinnejšie. Preto sa divadlo tešilo takému veľkému záujmu. Pre dedinských ľudí to bola neuvedomelá pohnútka okrem zábavy objavovať v sebe aj to, čo videli na „bíne“. I deď to bolo priehľadné, patetické, teda amatérske. Predstavivosť divákov dotvorila a domyslela to, čo nestihli herci.

Prvé medzivojnové predstavenie sa volalo „Panic veno“. Hlavné postavy hrali Juraj Rafaj a Mária Lišková. Režíroval ho Ján Harničar, študent učiteľského ústavu. V prvých povojnových rokoch nechýbalo nadšenie, divadelné predstavenia boli žiadané a navštevované. V decembri 1945 vystúpila školská mládež na Mikulášskom večierku s pásmom spevov, tancov a vystúpení pod názvom „Nikolaj prichodiť“. V roku 1948 kultúrna úderka Zväzu mládeže Karpát predviedla dve divadelné hry „Panič na meľnice a Deputácia do Viedňa“. Predstavenia boli hrané v ruštine, taký bol vtedy vyučovací jazyk v škole.

V roku 1952 na Vianoce členovia divadelného krúžku ČSM predviedli známu divadelnú hru Kubo. V rokoch 1953 a 1954 to boli dve divadelné predstavenia známych divadelných hier Jozefa Gregora Tajovského Statky-zmätky a Ženský zákon. Spomínané hry režíroval riaditeľ školy Ján Pirnik. Pôsobil na škole 13 rokov, odkiaľ bol preložený na vlastnú žiadosť do susednej obce. Každý rok nacvičoval s miestnymi ochotníkmi divadelné predstavenie.

V roku 1953 bola otvorená Osvetová beseda. V nej raz do týždňa premietali filmy. V roku 1961 vystúpil v Osvetovej besede prvý raz známy Poddukliansky umelecký súbor. Jeho vystúpenie bolo podnetné pre obyvateľov vo viacerých smeroch. Samotným umeleckým prejavom, vzorom pre miestnych ochotníkov a podporou národnostného cítenia.

V roku 1962 bol zakúpený pre Osvetovú besedu televízny prijímač. Bola to novinka, preto hojne navštevovaná. Jeho uvedením klesal záujem o filmové predstavenia, až v roku 1967 bola zrušená prevádzka. Stačilo zapnúť aparát a dianie vo svete sa odohrávalo pred zrakmi divákov.

Ale záujem o divadelné predstavenia napriek televízií neklesal. V okresnej súťaži kategórie C v Rudňanoch sa umiestnil divadelný krúžok na 2. mieste. Prvú cenu za réžiu udelili učiteľovi Vladimírovi Barborjakovi.

V roku 1968 bol dostavaný kultúrny dom. Jeho slávnostné otvorenie zdôraznilo uvedenie divadelnej hry Ženba slávneho ruského dramatika Gogoľa.

Po odchode učiteľov manželov Barborjakovcov viedol krúžok Michal Ďurša, dlhoročný funkcionár národného výboru. Ku kultúrnemu povzneseniu obyvateľov obce prispeli aj vystúpenia hosťujúcich ochotníkov z Jamníka, Matejoviec, Domaňoviec. Sviatkom bolo hosťovanie profesionálneho Ukrajinského divadla z Prešova. Od každého sa miestni ochotníci niečomu priučili. Divadelné hry, ktoré zohrali pri šírení kultúry v obciach nezastupiteľné poslanie, postupne ustupovali. Vytlačili ich televízne programy, ktorých sledovanie je pohodlné a v súčasnej dobe prístupné.“